Vianoce 2024

Tuším sa Tam hore dnes upratuje,
anjelici prášia svoje periny.
Svetlo adventmých sviec šírenie tmy
zastavuje a jeseň už prechádza do zimy.
Tak sa pripravuje Nebo.
Aby bolo všetko tip-top keď odtiaľ zaznie: Gloria in exelsis Deo!  
...a potom ozaj zaznie: Gloria in excelsis deo et in terra
pax hominibus bonae voluntatis

 

Moji milí priatelia,

Vianoce. Hádam už všetko bolo o nich povedané, no hádam najviac ich symbolizuje tento anjelský chorál. A keďže, ako píšem, (skoro?) všetko už bolo povedané, napísané, ťažko povedať niečo nové, či dokonca múdre. Ale o to vôbec nejde. Veď sú to „len“ slová. Teda okrem toho Slova, ktoré sa stalo telom...  No aj tak. Ani neviem ako, no zaujali ma tri slová z toho chorálu: Sláva, Pokoj a Dobrá vôľa. Dovoľte mi sa s ich, „trochu“ svojským, výkladom, podeliť.

Sláva! Môže nám to znieť, a často aj znie, dosť anachronicky. Spájame si to s pompou, pozlátkom, či nedajbože s rýchlokvasenými „celebritami“. Aj keď je zrejmé, že tu ide inú slávu. No možno pod dojmom „Taťku z Chatrče“ (pre tých čo nepoznajú ide o iné, neštandartné vyobrazenie Boha) som do úst jednej z mojich postáv vložil tieto slová:: „No naučila som sa, či padre, môj muž, život, to je jedno, ma naučili, že nie je ani tak dôležité, či v Boha, v Šéfa alebo ako Ho nazveme veríme, ale je dôležité aby sme ho milovali. A Ježiš, aby sme to skonkretizovali, nechce aby sme ho velebili, uctievali, ale chce aby sme boli jeho priateľmi. A aby sme boli priateľmi s ľuďmi. Bez rozdielu.“. Odvážne? Možno. No my, všetci ľudia otvorených sŕdc, bez rozdielu viery, ktorí sme schopní vidieť v Dieťati Boha i tí ktorí to tak nevidia, a v tvárach detí, detí trpiacich, hladujúcich, sužovaných vojnami, vidieť tvár Dieťaťa, si povieme a precítime, že to Dieťa, tie deti, nepotrebuje slávu, adoráciu, ale našu lásku, empatiu, pomoc, prijatie. A Priateľstvo. A to si myslím, že je viac ako Sláva...

Pokoj! Pokoj je hodnota jedna z najvzácnejších, dalo by sa povedať, že je to  cieľ našich ciest. Obrazne i doslova. No veľa múdrych ľudí vravelo, vraví, že ako samotný cieľ je dôležitejšia cesta. Dalo by sa uviesť veľa citátov, dokonca i z Písma. A cesta ozaj nie je symbolom pokoja. Cesta je symbolom dynamiky, akcie, odvahy, odhodlania, nebezpečenstva, viery v dosiahnutia cieľa. Abrahám keď sa vydal na cestu netušil kam ho privedie. Ale išiel. Tesár z Nazaretu tiež asi nemal veľa pokoja v duši keď sa vydal so svojou tehotnou snúbenicou na strastiplnú cestu do Betlehema. Ale išiel. A všetci tí moreplavci, ktorí objavovali svet, netušili kedy, kam a či vôbec niekam ich koráby doplávajú. Ale plavili sa. A koniec koncov my všetci, vydali sme sa, vydávame na naše malé veľké cesty a často tiež nevieme, len by sme chceli vedieť, kam nás privedú. Ale vydali sme. A všetci, aj tí dávni pútnici, aj my, máme spoločnú túžbu, cieľ. Premeniť nepokoj cesty na pokoj cieľa. No ktovie čo by na to povedal zbormajster toho anjelského chóru... No verím, dúfam, že by súhlasil.

Dobrá vôľa. A ľudia, ktorí by ju mali mať, chceli mať a verím, že aj majú. A tu sa, priznávam, ocitám trochu na tenkom ľade. Tak sa zase pýtam slovami básnika: „Často jsem tázal se, avšak odpověď nenašel, kde neha a dobro původ mají. Nevím to dosud a musím už jít...“ A na rozdiel od neho si odpovedám: V Človeku. Aj keď...čo si budeme nahovárať. No zase si pomôžem dialógom postáv z môjho „románu“: „Veď ti vždy vravím, že v každom človeku je vložené dobro, len okolnosti, prostredie a ja neviem čo to dobro často prekryjú, zahádžu plevelom, takže je dusené a nemôže sa prejaviť. “,  povedal.

„Prečo ty si iný, prečo ty to dobro v sebe nemáš ničím „zahádzané“ ako si to nazval“ spýtala sa. „Prečo ty si iná?, opakoval otázkou.

„Tajomstvo, je to tajomstvo ako raz povedal padre.“,  a pokračoval s úsmevom.

„A obaja vieme ako je to s tým dobrom, Čím viac ho máš, čím viac ho dáš, tým viac sa vráti, Ak „hodíme“ do sveta úsmev, vrátia sa k nám úsmevy, ak ukážeme pochopenie vráti sa nám dotyk, ak dáme dobro vráti sa nám priateľstvo. Ak budeme žiť naše očakávanie, príde Svetlo. A ak budeme „vysielať“ lásku „odrazí“ sa k nám Láska, naplní nás a ukáže nám krásny Svet.“

Áno, zrejme je to naivné, hlavne v dnešných časoch. Nereálne. Ale prečo nie? Veď aký by to bol svet, aký by to bol život, keby sme neverili v dobro. Veď koľkí budeme hovoriť, spievať na Vianoce  o ľuďoch dobrej vôle. Sme ešte schopní byť, bez ohľadu na všetko, ľuďmi dobrej vôle? Verím, že áno. Tak buďme!

Ako vieme, Traja mudrci priniesli Dieťaťu zlato, kadidlo a myrhu, vzácne to dary. No ja som, možno hriešne, presvedčený, že keď Dieťaťu, a všetkým (nielen) deťom, prinesieme lásku a priateľstvo, nepokoj Cesty vedúcej k Pokoju a dobrú vôľu v našom konaní , bude sa z toho tešíť viac ako z drahých darov a slávy.

Moji milí, neviem či táto trochu divná úvaha obstojí, či už z náboženského alebo čisto ľudského hľadiska, to posúdite vy. Ale bola, je písaná z úprimného srdca. Pre mňa. Pre vás. Pre nás.  

Dovoľte mi na záver zaželať vám krásne Vianoce, každému podľa svojich predstáv a očakávaní, dvoma citátmi, ktoré obsahujú v koncetrovanej podobe všetko, čo som sa snažil neohrabane povedať.

Alchymista: Každý človek na Zemi, bez ohľadu čo robí, hrá vždy hlavnú úlohu v histórii sveta a zvyčajne o tom vôbec nevie.

Pavol z Tarzu: Nech stále viac a viac rastie vaša láska a s ňou poznanie a všestranný úsudok, aby ste dokázali  voliť a žiť  to lepšie s plnou mierou dobrých skutkov.

Krásne, v láske a pohode prežité Vianoce a dobrý, požehnaný rok 2025

S láskou a úctou

Marián