Veľkonočný vinš 2024

Hodie magnum silentium est in terra
Dnes je na celé zemi veľké ticho.
z homílie

Náš život je ako Veronikin ručník. Dopadá na samurajský meč
času a ten, ľahučký ťažobou nenaplnenia, delí sa na dvoje.
Na skutočnosť ručníka z krížovej cesty bolesti našich dní a na
sen tváre, našou krvou vytvoreného otlačku skutočnosti Bytia.

Smrť je živou vodou nesmrteľnosti
Lunin

 

Milí priatelia,
zase je tu Veľká noc  a my sa zase, aspoň poniektorí, pýtame o čom hovorí ten príbeh Veľkej noci, ktorý tak notoricky poznáme, no i čo nám hovorí ten, prenesený do našich dní. Ako som už pred rokmi napísal, elementy toho príbehu, bolesť, zrada, odvaha, pochybnosť, nádej, pokora, pýcha, viera, strach, láska a Láska sú tie míľniky na trase život–smrť, či správnejšie povedané smrť–život hlavného Aktéra. Ale čo nám to hovorí dnes, teda ak máme záujem aby nám to niečo hovorilo?

Áno, tých tém, ktoré sú aj o nás, je veľa, aj keď všetky smerujú do jedného bodu. No vybral som si, priznávam že nie celkom náhodou, dve, nie celkom obvyklé. Tá tretia je univerzálna.

Tá prvá sa viaže k starej homílii Bielej soboty, teda k času, kedy bol Ježiš podľa Evangélií v hrobe a všade bolo po búrke a hromobití predchádzajúceho dňa ticho. Biela sobota je preto dodnes pre kresťanov dňom ticha a rozjímania. Žiadne bohoslužby sa nekonajú. Prečo to píšem? Lebo sa mi zdá, že nám to ticho, nielen kresťanom a nielen na Bielu sobotu, ale všetkým nám bytostne chýba. Sme obklopení takým zvukovým smogom, že nielen nepočujeme svojich blízkych, svojich priateľov, ale často ani sami seba. Všetko akoby prekrýval ten hluk zloby, agresivity, vulgárnosti, akoby v ňom zanikali tie slová o dobre, pravde, kráse, láske. Ale oni sú, nezanikli, len sú prehlušované, ale sú. Tak si doprajme toho ticha v sebe, a nielen na veľkonočnú  Bielu sobotu, a budeme počuť to, na čo sme možno už zabudli: Harmóniu života.

Tá druhá téma, možno trochu neobvyklá, ktorú som sa pokúsil navodiť slovami či básňou o Veronikonom  ručníku, je téma ženského elementu v tomto príbehu, no nielen v ňom. Je ozaj zaujímavé sledovať ako sa tí všetci odvážni, odhodlaní, presvedčení mužovia, až na najmladšieho Jána, rozutekali a zmizli hneď po Ježišovom zatknutí a chránili si kožu. A ten najchrabrejší ho dokonca trikrát zaprel. Nepripomína nám to niečo? No ženy nie! Tie ho sprevádzali na celej tej jeho ceste bolesti až do trpkého konca. Ženy blízke, najbližšie, no i tie, ktoré Ho nepoznali a viedol ich jediný motív. Ľudskosť a súcit. Teda to, čo nám mužom tak často chýba. Nepripomína nám to niečo?
Pre tých z nás, ktorí ten príbeh možno nepoznajú len toľko, čo legenda hovorí, že keď deva Veronika keď videla tú skrvavenú Ježišovu tvár, tak podala mu svoj biely ručník, obtrela Mu tvár a On v ňom nechal otlačok svojho utrpenia. A vznikol symbol – Veronikin ručník, otlačok bolesti. Koľko takých ručníkov je i dnes, no my ich nevidíme alebo nechceme vidieť. Keby existoval obrovský ručník a priložili by sme ho na našu modrú planétu, videli by sme hlboké rany, ,jazvy Matky Zeme. Ale my ich nevidíme či nechceme vidieť. Keby sme taký ručník priložili na „tváre“ mnohých krajín, čo by sme na ňom videli? Utrpenie, bolesť, beznádej. No my ich nevidíme alebo nechceme vidieť. A keby sme taký celkom malý ručník priložili na tváre našich blízkych, priateľov, ľudí okolo nás? Neviem. No zdá sa mi, a tak rád by som sa mýlil, že k utrpeniu druhých prestávame byť vnímaví, pokiaľ sa nás ich utrpenie priamo nedotýka. Že nie sme ako Veronika. A tí okolo nás možno čakajú, že im aspoň časť bolestí zotrieme z ich životov a „prečítame“ si ten otlačok ich trápení, pochybnosti, ale i očakávaní a túžob. Dočkajú sa...?
A čo my sami? Ja, ty, naše tváre? Filozof Carl Gustav Jung píše, že každý z nás má svoj tieň, tu časť svojej osobnosti, ktorú skrývame pred svetom i pred sebou. A tento svoj tieň často presúvame na druhých, tam ho vieme pomenovať a odsúdiť. Nemali by sme aj my odtlačiť naše tiene do ručníka a pozrieť si ten obraz, ktorý v ňom zanechajú? Možno by sme na tom obraze videli, že by nemalo mať prednosť hlásanie vlastnej pravdy pred hľadaním pravdy, odsudzovanie a prikazovanie pred pokorou a milosrdenstvom, dodržiavanie skostnatených pravidiel pred láskou. Máme sa od tých žien v Pašiovom príbehu čo učiť...

Tá tretia téma je, ako som už napísal v úvode, univerzálna. Vyslovil ju (údajne) brat popraveného Dekabristu Lunin. No to nie je až tak dôležité, lebo tejto pravde nás učí nielen náboženstvo, ale príroda sama. A to je najlepšia učiteľka. Lebo ako sa spieva: „nebylo by tání bez zimy“. Smrť zimy dáva život jari, semienko musí odumrieť aby bol nový život. Pre mojich veriacich priateľov je tento výrok krásna axióma, ktorú pre mojich neveriacich priateľov vyslovuje sama Matka príroda. A preto stále vravím, že je úplne nepodstatné či je niekto veriaci alebo neveriaci, lebo svojim spôsobom sme veriaci všetci. Dôležité je aby sme mali v sebe ľudskosť, dobro, pokoru, súcit a lásku. A ja verím, viem, že máte, máme.
Moji milí, želám vám pokojné, požehnané prežitie Veľkonočných sviatkov 2024. Želám vám aby ste vedeli podať onen ručník tým, ktorí ho potrebujú. Aby ho mal kto podať vám, keby ste ho náhodou! potrebovali a keď už, tak nech je tých tieňov na to ručníku čo najmenej...

Krásne sviatky!

Marián