Advent 2024
Buď zmenou, ktorú túžiš vidieť vo svete
Mahatma Gandhí
Milí priatelia,
ani sme sa nenazdali a je zase tu. Už dnes zapálil prvú sviečku, či prvá sviečka mihotavo a ešte slabo osvetlila jeho tajomstvá. To je v podstate jedno. Skrátka je tu: Advent.
Vždy keď sadám v tomto čase ku klávesnici aby som niečo zmysluplné napísal, niečo čo by som vám mohol poslať ako môj adventný pozdrav či želanie jeho pokojného prežitia , napadá mi množstvo múdrych a pekných myšlienok, ktoré ma cez rok stretli a ktoré by mohli slúžiť ako leitmotív k tomu, čo chcem povedať. No tento rok ma najviac oslovil výrok človeka, ktorý s Adventom ozaj nemá veľa spoločného. Paradox? Myslím, že ani nie... skúsim vysvetliť.
Žijeme nie ľahkú, nie jednoduchú dobu, ktorá sa nám javí, často oprávnene, časom ešte ťažšia, zložitejšia. Akýsi Vilko, tuším Shakespeare, pred časom povedal: doba akoby sa vymkla z kĺbov. Čiže nič nové pod slnkom. A predsa...
Všetci chceme pokoj, dobro, len sa akosi nevieme, krížom krážom zhodnúť na tom, čo to dobro je. Čakáme na to dobro ako na Godota, no ono akosi neprichádza. Akoby sa nás, to dobro, bálo. Alebo že my by sme sa „báli“ prijať ho, ukázať, že sme ľudia dobra, tolerancie a lásky? Nemyslím si to, aj keď to nie je a nikdy nebude ľahké. Často používam výrok padreho z mojej knihy (aj) o Púti, padreho, ktorého predobrazom bol a je padre Srholec, ktorý znie: veci, ciele, ktoré dosiahneme ľahko, bez námahy si ani veľmi nevážime. No až s vynaloženou námahou, úsilím, ba niekedy až trápením si uvedomíme hodnotu dosiahnutého.
Možno práve Advent so svojou tajomnou, drobnými svetlami adventných sviec a vencov osvetľovanou tmou, je ten čas, kedy by sme sa mohli zamyslieť aj nad tým, či to dobro, ten pokoj ktorý si tak želáme, pachtíme sa za ním, je ozaj to pravé dobro, ten pravý pokoj.
Ako TO, zamyslenie, hľadanie, nájdenie, dosiahnuť? Modlitbou! Nech moji milí neveriaci priatelia nedvíhajú obočie, lebo sú rôzne modlitby, aj keď ich význam, zmysel, ak sú úprimné, je rovnaký. A Paolo Coelho to vo svojich Zabudnutých modlitbách krásne pomenoval keď napísal, že aj Pochybnosť, Rozhodnutie, Čin, Sen, Nadšenie sú jedným zo spôsobov modlitby. A ja som neskromne a opovážlivo doplnil, že i Láska je svojim spôsobom modlitba. Mojim veriacim priateľom poviem to, čo aj tak poznajú, totiž že: Modliť sa znamená dovoliť Duchu Svätému, aby zmenil naše srdce., ako povedal František v bielej čapičke. No ja si i tak myslím, že každá, každá modlitba má ten istý cieľ: Hľadať a nájsť dobro a urobiť ma lepším, empatickejším. Pretože Láska k človeku je predpokladom pre naplnenie života každého človeka, veriaceho i toho, ktorý na svedectvo o viere nepotrebuje slová, ale svoju vieru dokazuje skutkami lásky. Iba taká viera má v sebe život....
Na záver možno trochu kacírska myšlienka. Možno viete, možno nie, že prví kresťania začali sláviť Vianoce ako narodenie Ježiša až približne tristo rokov po jeho narodení. Asi to pre nich nebolo až také dôležité, dôležitejšie boli iné veci. Tak mi napadlo, či aj dnes, keď sa Vianoce ozaj zneužívajú na všetko možné, len nie na lásku a pokoj ľuďom dobrej vôle, by sme nemohli mať Vianoce, a aj Advent v sebe, vtedy, keď ich cítime a potrebujeme, treba počas celého roku. Potom by sme sa mohli modliť tú krásnu modlitbu Františka z Assisi celý ročný Advent. A že by ju bolo treba...
„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Tam, kde je nenávisť, nech rozsievam lásku, tam, kde je krivda, odpustenie, tam, kde je pochybnosť, vieru, tam, kde je zúfalstvo, nádej, tam, kde je tma, svetlo, a tam, kde je smútok, radosť.“
Tam kde je tma, nech je svetlo...Bude!
Pokojný, požehnaný, tento „štvorsviecový“ ale i ten „celoročný“ Advent, plný svetla, lásky a nájdeného dobra.
Buďme zmenou, ktorú túžime vidieť vo svete. Každý jeden, jedna, z nás!
S úctou a láskou
Marián